Zvelebuje duch môj Hospodina

247. ZVELEBUJE DUCH MÔJ

1. Zvelebuje duch môj Hospodina;

On veselým ma, šťastným učinil;

keď objala ma pustá cudzina,

blažene domov sprovodil.

2. Už nie tak, jak po mnohý iný rok,

stojím bez svetla tu a len na zmar,

ako bych musel Jeho ku mne krok

pritiahnuť, Jeho ku mne tvár.

3. Pred bránou Jeho nechcem viacej stáť,

obzerať s bázňou, s žiaľom seba sám

a dumať, kde - ach, - ozdôb napred vziať,

a či dosť sily v sebe mám.

4. Nechajte srdce, ktoré plakalo

smútkom nad hriechom svojím, vlažnosťou,

keď Priateľa si ticho objalo,

jasať detinskou radosťou.

5. Od hlavy k nohám zastiera ma jas

prekrásnych, snehobielych Jeho šiat.

V ne sa zaviniem; ó, a v taký čas

ľahko strasť žiaľu zabúdať.

6. A bárs biedny len - ach - a malý som,

On tak preskvúci, to nás nedelí.

Ja Jemu patrím, On zas hriešnikom

náleží celý, ach, celý!