324. TVOJA TO VEC JE
1. Tvoja
to vec je, ó, Kriste,
pri ktorej smieme stáť.
Ona nezhynie, to isté,
nám
netreba sa báť.
No prv než mohlo zrno zrieť,
muselo v tmavej zemi mrieť,
slniečko i svet zanechať,
a docela sa seba vzdať,
v smrti sa vzdať,
na vždy sa seba vzdať.
2. Tys‘
šiel, ó, Jezu, k nebesiam
cez utrpenie, kríž;
a každého, kto verí, sám
tak vedieš Bohu blíž.
Nuž i nám na tom podiel daj,
smieť utrpením vkročiť v
raj.
Cez Tvojej smrti bránu raz
i s vecou Svojou v svetla jas
- ach uveď
nás,
nocou veď v svetlo nás.
3. Tak, jak to zrnko, mrel si
raz,
okúsil hrobu žiaľ.
Prameňu žitia, obživ zas
svet, ktorý Boh Ti dal!
Do krajín poslov vyšli skôr,
nech ohlasuje veľký zbor
len Tvojho mena
sladkosť tam.
V tú službu dovoľ vojsť i nám,
v boj, v službu tam,
ach,
dovoľ vstúpiť nám.
Нема коментара:
Постави коментар