Nežiaľ, duša moja zarmútená

557. NeŽiaĽ, DUŠA MOJA!

1. Nežiaľ, duša moja zarmútená,

že ti je pohana prisúdená,

že bolesť zostáva

a ťažký nastáva

súženia veľkého boj.

2. Nežiaľ, že samota je boľavá

a tiesne ťarcha že neustáva.

Počkaj len malý čas!

Trp ticho, - trpíš raz;

všetko to jak sen minie.

3. Nežiaľ, žes‘ nadarmo v zemi žila,

málo Kristu v ľuďoch poslúžila.

Zvíťaziť v žalosti,

nezaprieť v horkosti,

to žiadal od teba Pán.

4. Nežiaľ, veď noc kríža raz pominie,

až čo žiť nesmelo, na ňom zhynie.

Svitne deň preskvúci

- a pokoj žiadúci

tvoj bude; ach, bude tvoj!

5. Nežialim, Pane, už však Ty si môj;

v Tebe mám útechy i sily zdroj.

Viem, že ma miluješ

a k Sebe privinieš,

až s Tebou zostanem sám.