Dlho, dlho som ja blúdil

219. DLHO, DLHO SOM JA BLÚDIL

1. Dlho, dlho som ja blúdil,

pastiera si nepoznal;

nesenému kalným prúdom

pokoj svet mi nepodal.

2. V diali, blízko hľadal pastvu,

kde mňa tiahlo, vábilo,

okúšal som, ó, a jak rád,

až mňa všetko sklamalo.

3. Raz prišiel som do záhrady;

noc, tma ju obkľúčili.

Neznámeho naraz muža

oči moje spatrili.

4. Aký Muž! Ja počul stonať,

ľakať sa Ho v úzkosti.

Prenikali Jeho stezky

mňa, ach, Jeho bolesti!

5. Bol to Pán! Ja zrel Ho trpieť,

krvavý pot Jeho zrel.

Nerozlúčim sa s Ním viacej,

veď On za mňa tak trpel!

6. Boží Synu, Pane z neba,

smrť Si za mňa podstúpil!

Je to možné, Bože nebies,

žes‘ krvou mňa vykúpil?

7. Ja som toto vierou poňal,

znám už Pána mojeho!

Poznám Ho po Jeho ranách;

On je môj, ja som Jeho!

8. To mi srdce uchvátilo,

keď som v srdci Jeho zrel,

ach tú lásku ku mne vrelú,

ktorú som Mu splácať smel.

9. Preto žíznim Jeho ľúbiť,

Jemu slúžiť samému;

zarmútiť sa Ho obávam,

žiť i mrieť chcem len Jemu.

10. Vy zblúdilí, dajte sa viesť,

hľaďte, čujte Jeho hlas!

Ku nebeskej blaženosti

volá i predchádza vás!

11. Pastiera si nasledujte,

k Nemu veďte zblúdilých!

Ó jak On nás raz uvíta

tam v tých stánkoch nebeských!